Dávid je ďalšia smrteľná rana stredoveku, rana o to strašnejšia, že je dokonalá, že je nádherná. Pre toho, kto má rád stredovek a umenie, je ťažké nezúčastnene hľadieť na smrteľnú dokonalosť.
Ten mladík, ktorý napokon viac ako Žida (nie je obrezaný) pripomína drzého pastiera z Padovskej nížiny, ten sebavedomý pastier, ktorý si len pred chvíľou zapil kozí syr prvým ranným vínom, vyhľadal si najbližší dosť ťažký kameň a ležérne prehodil prak cez plece, ten dokonale stavaný nehanebný a bezohľadný sedliak, áno ten Dávid je všetko iné len nie slabý človek, ktorý má splniť nemožné - zabiť obra.
Nie on nepotrebuje zázrak božej pomoci, poradí si sám, tak ako si vždy poradil, keď zabíjal vlkov, čo ohrozovali jeho stádo, ako si poradil so zlodejmi a lúpežníkmi, či pripitými oplanmi pred krčmou. Zabije Goliatha jedinou dobre umiestnenou strelou a stane sa rovnako bezohľadným kráľom - spraví tak sám, nech si vraví kto chce, čo chce.
Nehanebné bohorúhačstvo. Také niečo by v stredoveku umelca ani nenapadlo. Nečudo, že pápež Július II, ktorý vynaložil na túto sochu nemálo prostriedkov, musel byť sklamaný, alebo rozhorčený. Drzý nevďak. Ale čo si počať pred dych vyrážajúcou dokonalosťou, kde uvolnený, priam ľahostajný postoj tela, prenesený skoro úplne na jednu nohu dáva zabudnúť na strašlivú váhu kameňa, kde nahota bez vulgárnosti ospevuje krásu ľudského tela, krásu, ktorá tým, že vo svojej výške nad našimi hlavami by mala stelesňovať Boha, je podstatou samou o sebe a bez Neho, čo si počať pred tou do neba volajúcou nehanebnou zdravosťou, dravosťou a pohanstvom v antickom zmysle, ako sa možno hnevať na toľkú dokonalosť, aj keď je bezbožná? Lo zmôže proti takej provokácii pápež s dušou umelca?
Michelangelov Dávid je oslavou tela a ľahostajnosťou k duševnu. Dávid nie je mystický mysliteľ, ktorý sa pred bojom vášnivo pomodlí. Nie je to samovražedný mudžahedín. Je to provokujúco zdravý, silný, grgajúci a prdiaci sedliak, ktorý nám zobral vyššie ciele a nahradil ich tými pizzami, autami, hotelmi a lietadlami. Tak ako Descartes, aj Michelangelo svojím Dávidom zbavil telo duše, ktorú odsunul do neznámych privilegovaných výšin, zrazu tak nepotrebných pre každodenný život. Nie, to už dávno nie je extatický stredovek s púťami flagelantov a pominuteľnosťou všetkého pozemského.
Michelangelo bol rebel, ale rebel s krátkym doletom. Jeho boj proti transcendentnu mal význam, kým bolo proti čomu bojovať. A Dávid udrel a zabil obra, ktorý dodýchajúc vyprchal z našej každodennosti. Zástupy flagelantov pred jeho sochou nahradili last minute zájazdy, plné povinne sa rozplývajúcich nevzdelancov, ktorí s dokonalými fotoaparátmi zaplnia albumy obrázkami nepochopených strát.
Vedel si, Michelangelo, čo činíš? Ak by si navštívil dnešnú Florenciu, spravil by si Dávida znova?
Komentáre
:))
.....