Daimonion vonCave

Polemiky možno klasifikovať podľa rôznych hľadísk, pre podstatu tejto eseje je podstatné rozdelenie podľa cieľa, ktorý má polemika dosiahnuť. A tu sa mi javí možné základné rozdelenie na polemiku, ktorá má dosiahnuť:

• víťazstvo vo svorke, alebo pocit vlastnej nadradenosti,
• získanie iných uhlov pohľadu na predmet polemiky, ako je môj vlastný.

Prvý spôsob je zásadne prevládajúci najmä na anonymných internetových diskusných fórach, či v politických diskusiách. Druhý je veľmi výnimočný. Kedže metodika oboch postupov sa v zásade vzájomne vylučuje, pokúsim sa popísať aspekty druhého postupu, čím samozrejme v opačnom znamienku popíšem aj ten prvý postup.

Skôr ako sa do toho pustím, musím predsa len napísať niečo o rozdiele v oboch postupoch: kým ten prvý je prirodzený, druhý pôsobí proti našej prirodzenosti a vyžaduje veľa sebazaprenia. Kým na prvý spôsob polemiky nás milióny rokov evolúcie (alebo Božia prozreteľnosť, ako kto chce) vybavili dokonale, pretože nejde o nič iné ako o získanie čo najvyššieho postavenia v hierarchii opičej tlupy (alebo ako to s obľubou nazývajú evoluční psychológovia "klovací poriadok"), druhý spôsob je starý iba niekoľko tisícročí a búri sa proti nemu celá naša prirodzenosť. Typické je to najmä v polemike medzi samcami druhu Homo sapiens, samice sú asertívnejšie a ochotnejšie akceptovať iné postoje. Samcom súťaživosť ovšem vyplýva z "povolania". Nemali by sa za ňu, podľa mojej mienky, hanbiť, ani ospravedlňovať, nie je to ich negatívny, alebo pozitívny rys. Pokiaľ to nejde inak, pokiaľ by zdržiavanie sa adrenalínu bolo na úkor nášho zdravia, polemizujme bojovne a súťaživo. Má to svoj význam, dokonca obrovský... ale to už prekračuje rámec tejto eseje.

Prečo je potom dobré rozoberať ten druhý spôsob polemiky? Zdá sa, že sa tak dajú dosiahnuť zaujímavejšie výsledky, boj v tlupe je predsa len trocha nudný, pretože je stále iba o tom istom. Ale to je možno iba názor môj.

Kto má v polemike pravdu

Stručná a jednoduchá odpoveď je - nikto a všetci. Nemá zmysel tu rozoberať otázky subjekto-objektového vzťahu človeka k jeho bytiu. Nemá zmysel zaoberať sa dôsledkami vývoja vied a filozofie, ktoré sa po stáročiach ocitli na svojich hraniciach, kde musia neraz poctivo priznať, že musia rezignovať na absolútnosť svojich tvrdení. Stačí, keď značne zjednodušene povieme, že všetci sme súčasťou všetkého, a tak nemôžeme do určitej miery neodrážať vo svojich tvrdeniach toto všetko a súčasne nemôžeme tvrdiť, že sme tým všetkým.

Pre túto esej je dôležitý záver: môj súper v polemike má (či nemá) tak isto pravdu, ako ja, aj keď sa obe pravdy navzájom vylučujú. Nikto z nás nemá šancu zistiť, kto skutočnosť odráža viac, ja alebo ten druhý.

Je cieľom polemiky uznať inú pravdu?

Pochopiteľne nie. Cieľom polemiky je spoznať inú pravdu, ale brániť si svoju. Iná pravda často dobre poslúži ako zdroj argumentov pre pravdu moju. Tiež často iná pravda pomôže odhaliť nové aspekty pravdy mojej.

Je potrebné mať protivníka v úcte?

Samozrejme nie. Ide o polemiku názorov, nie súboj opíc v tlupe. Protivník je tvorcom a nositeľom svojej pravdy, nič viac a nič menej, Treba mať v úcte tú jeho pravdu a k nemu si nevytvárať nijaký vzťah. Vôbec najlepšie je o ňom nič nevedieť a ani sa oňho nijako nezaujímať.

Dokedy má polemika trvať?

Sú dve podstatné kritériá na trvanie polemiky, obe vyplývajúce z jej užitočnosti:

• kým sú prinášané nové argumenty a
• kým sa polemika vedie vo vecnej a nie osobnej rovine.

Má mať polemika víťaza?

Je mi trapné sa opakovať, ale musím... polemika nesmie mať víťaza. Ak sa tak stane, niekde sa stala chyba. Buď sa do nej vkradli osobné aspekty, alebo jeden z polemizujúcich nie je schopný nájsť nové argumenty pre svoju pravdu a druhý to nesprávne považuje za svoje víťazstvo. Ak niekto nie je schopný nájsť argumenty pre podporu svojich tvrdení, nijako z toho nevyplýva, že jeho tvrdenia nie sú správne. V takom prípade je užitočné sa za polemiku slušne poďakovať a skúsiť si nájsť niekoho, kto v polemike dokáže pokračovať, alebo pokúsiť sa zaujať súperovo stanovisko a rozvíjať ho vlastnými silami.

Ako na to (Know-How)

V tejto časti by som rád predostrel niektoré praktické rady, ako postupovať v polemike.

Krok prvý: vypočuť (prečítať) cudzie argumenty

Tento prvý krok sa zdá jednoduchý. Omyl!!! Opak je pravidlom. V polemike sa ľahšie číta, alebo počúva to, čo si myslím, že súper povedal, ako to, čo skutočne povedal. Uvediem príklad:

V príspevku na daimonion.blog.sk "Zomrel Leonid Iljič Brežnev..." som napísal kritiku slovenských verejnoprávnych médií za ich, voči vládnej ideológii konformný, prístup. Väčšina reakcií nereagovala na obsah článku, ale na provokatívny nadpis, ktorý zámerne vyvolával pocit, že porovnávam Jána Pavla II s Brežnevom. Ak si tento článok prečítate pozerne celý, nič také tam nenájdete. Reagujúci si článok zjavne neprečítali, stačil im iba nadpis, ostatné bolo pre nich nepodstatné. Pokúsil som sa ich usmerniť v nadväznom článku "Pre tých, čo síce píšu, ale nevedia čítať". Márne. Hoci som po lopate zdôraznil že článok je o neprofesionalite médií a ich riťolezectve, naďalej polemizovali s vlastným strašiakom ateistu, ktorý nemá rád Svätého otca.

Krok druhý: Pochopiť cudzie argumenty

Toto je pomerne ťažká úloha a vyžaduje od každého neraz značný intelektuálny výkon. Potiaž je totiž v tom, že je nesprávne vychádzať z predpokladu, že protivník dokáže presne formulovať svoje argumenty. Zväčša nedokáže, treba na to talent. Aby sme teda dokázali polemizovať s cudzími argumentami, treba ich najprv pochopiť, ale nie tak, ako sú napísané (povedané), ale ako sú protivníkom myslené. Treba jeho stanovisko pochopiť z jeho hľadiska. Tu je ten hviezdny moment takejto polemiky, pretože od tohoto momentu sa dokáže vytvárať naše vlastné, o cudzie argumenty obohatené stanovisko.

Ako príklad neskromne uvediem svoju esej "Boh samozrejme existuje", v ktorej sa snažím, hoc ateista, ukázať, že polemika o existencii Boha je v podstate bezpredmetná. Dopracoval som sa k nej cez viaceré polemiky na túto tému, ale aj cez snahu vcítiť sa do hlboko veriaceho človeka a cez pár veľmi intímnych zážitkov, ktoré by niekto mohol označiť ako mystické. Trúfam si povedať, že do určitej miery chápem veriacich ľudí a do určitej miery aj neveriacich. Preto som sa cítil byť oprávnený napísať iba mierne k ateizmu inklinujúce stanovisko k existencii Boha.

Krok tretí: analýza cudzích argumentov

Keď naozaj pochopíme cudzie argumenty ako boli myslené, môžeme sa pokúsiť o ich analýzu. Najprv sa pokúsime nájsť vnútorné rozpory v cudzích argumentoch z ich pozície. Pokiaľ sú cudzie argumenty vnútorne rozporné, je tu možnosť, že sme niečo nepochopili, alebo nám protivník niečo nepovedal, alebo sám v tom nemá jasno. Pre nás je dôležité, že odstránenie týchto vnútorných rozporov je v našom záujme, ak chceme dospieť k zaujímavému výsledku. Preto sa o to pokúsime a skúsime nájsť vnútorne bezrozporné stanovisko. Ak sa nám to nepodarí, musí to spraviť protivník, alebo ukončiť diskusiu.

Ak sa dopracujeme k vnútorne bezrozpornému stanovisku, skonfrontujeme toto s naším východiskom. Ak nájdeme nové východisko, je na rade súper. Inak je na nás, aby sme preskúmali naše stanovisko a vo svetle cudzích argumentov sa ho pokúsili obnoviť, obohatiť. Ak sa nám to podarí je na rade súper, ak nie, mali by sme diskusiu ukončiť a skúmať predmet polemiky hlbšie.

Výstraha: nevkladať do cudzej polemiky vlastné predstavy

Toto je veľmi častá chyba. Nepolemizujeme s tým čo súper povedal, ale s tým, čo si mysíme, že povedal. Ako príklad uvediem zo spomínanej polemiky okolo smrti pápeža môj doslovný citát:

Najkomickejšie sú reči tých, ktorí hovoria o Jánovi Pavlovi II, ako o dobrom a blablabla... človeku. Presne tie reči sa viedli o iných vodcoch: Stalinovi, Maovi, Hitlerovi, Gottwaldovi, presne tie isté fanaticky rozžiarené očká tvrdili o svojich idoloch, akí sú dobrí a ako sa obetujú pre národ, ľudstvo, vieru a ja neviem pre čo ešte. Pritom im vôbec neprekážalo, že tie názory o kvalite vodcov nemajú z vlastnej skúsenosti, ale že im ich niekto pomocou verejnoprávnych médií vmasíroval do hlavy. Ja neverím nijakým autoritám, a kedže som sa so Svätým otcom v živote nestretol, tak si ani netrúfnem povedať, aký je to človek. Zato viem, že ako predstaviteľ Vatikánu je jedným z najúspešnejších politikov 20-teho storočia, a ja rozdeľujem politikov na úspešných a tých druhých, nie na dobrých a zlých. Ten istý postoj mi umožňuje hodnotiť súčasnú americkú zahraničnú politiku za úspešnú, pretože sa jej zatiaľ darí presadzovať záujmy jedinej superveľmoci na Zemi. A som len smutný z toho, že Európska únia nie je schopná toho istého a, zaoberajúc sa momentálnymi spormi národných politikov, necháva postupne mocnieť Čínu, čo môže viesť k stále väčšej závislosti Únie od USA.

Takýto postoj je o intelektuálnej nezávislosti a mal by byť podstatnou súčasťou duševnej výbavy pracovníkov verejnoprávnych médií a nebulvárnych žurnalistov, ale hlavne každého intelektuála (aspoň podľa mojej mienky). Je to jediná obrana proti takým hrôzam, ako bola 2.sv. vojna, komunistický teror, reformácia a protireformácia a pod. Každá z týchto hrôz začínala "správnymi" myšlienkami a zbožňovanými vodcami. Zrod každej z nich bol sprevádzaný obdivných chrochtaním nadšených dobových intelektuálov, ktorí sa spamätali až vtedy, keď už bolo neskoro a zostalo im už iba bedákanie nad tým, ako zbožňovaní vodcovia zneužili "správnu" myšlienku.

Zrejme na podčiarknuté časti z uvedeného citátu reagoval Staytoo takto:

Vies, keby si bol naozaj taky spravodlivy a cestny (kvazi)intelektual ako sa nam tu vsetkym snazis silou-mocou dokazat, tak pochopis ze taketo nejapne reci su len mlatenim prazdnej slamy...

Nech sa snažím akokoľvek, ale nikde nevidím, že by som chcel verejnosť presvedčiť, že sa snažím byť "spravodlivý a čestný" intelektuál, veď napokon ani neviem čo to je. Skôr by som sa rád videl ako nezávislý intelektuál, v každom prípade sa o to snažím a hlavne... v spomenutom príspevku som zdôrazňoval snahu o nezávislosť, ako dosvedčujú podčiarknuté časti. Staytoo bol možno mojím článkom pobúrený a vprojektoval do môjho postoja svoju vlastnú predstavu o mojich motiváciách. Tu, pravda, niet o čom diskutovať, za jeho predstavy o mne nemôžem niesť nijakú zodpovednosť a nemám v tomto smere o čom diskutovať.

Výstraha: nepsychologizovať protivníka

Psychologizácia protivníka je hlavná metóda polemiky prvým spôsobom, pretože ide o získanie postavenia v svorke a vtedy je to podstatný a účinný prostriedok. V polemike druhého typu je to však úplne neprípustné. Protivník nie je človek, nepatríme do žiadnej svorky, chceme si iba odovzdať odlišné pohľady. V takejto polemike je to iba plýtvanie časom. Preto ja sa takýchto polemík nezúčastňujem.

Ukážkou psychologizácie je už vyššie spomenutý príklad. Ale môžem uviesť z tej istej polemiky ďalšie ukážky:

• Nemyslim si, ze cely tento clanok a ten predchadzajuci je o hlbokej idei. Tu "ideu boja proti totalite" iba pouzivas na jednu podstatnu vec, aby si obhajil svoju nastvatost nad tym, ze ti niekto prerusil film, ktory si chcel sledovat.
  (napísal dmiba)
• myslim si ze keby prerusili ten vas film spravou o niekom inom (napr. smrt Usama bin Ladina ci neviem koho...) tak by vas to az tak nenasralo, aby ste sa po tom museli vyplakavat na nete....
  Tak sa skuste zamysliet nad tym, preco vam sprava o tom, ze niekomu tento clovek bude chybat, tak kolosaaaaalne ublizila...
  (napísal Blackbird)

Nuž čo možno k tomu povedať? Keby som mal takú potrebu, tak spomínaným autorom už len na základe ich príspevkov urobím zaujímavý psychoportrét a ak by mi išlo o tú súťaž v tlupe opíc, isto by som dokázal tento portrét využiť na ich zosmiešňovanie, či znevažovanie na internete. Mám v tomto smere isté vzdelanie a istú prax. Moje príspevky však boli o servilnosti slovenských masovokomunikačných prostriedkov o ich neprofesionalite. A myslím, že v tomto smere to neboli posledné príspevky. Mňa vôbec nezaujímajú vnútorné motivácie protivníka, ani jeho osobnosť, mňa zaujímajú iba jeho názory. Nuž a keď si reakcie mojich kritikov znova a znova čítam, sú v nich miesta, o ktorých je hodné rozmýšľať. Len ich treba očistiť od zbytočného psychologizujúceho balastu.

Výstraha: čítať to po sebe

a neodpovedať hneď. Ono vôbec je dobré si veci napísať a s odstupom času prepísať a potom to ešte zopakovať. Pomáha to preniknúť k podstate vlastnej argumentácie a redukuje to vnútornu nekonzistentnosť postoja. Človek je neraz v prvom momente rozhorčený a píše, čo mu adrenalín vnucuje. Ale po čase všetko môže vyzerať (aneraz aj vyzerá) inak.

Toľko zatiaľ postrehov o polemike druhého typu. Mám isté tušenie, že som na niečo zabudol. Ak si spomeniem, doplním. Zároveň chcem všetkých ubezpečiť, že aj ja sa stále učím týmto zásadám, že rozhodne nie som v tomto smere nejaký guru. Pokiaľ tieto názory niekoho zujali, prípadne by chcel o nich polemizovať, prosím nech sa obráti priamo na moju mailovú adresu.