Daimonion vonCave

Najprv by sa patrilo vysvetliť názov tohoto komentára k politickej udalosti slovenského dňa, pretože nie každý musí byť v obraze. Tak Ivan Gašparovič, keď bol ešte za druhej Mečiarovej vlády  predsedom Národnej rady Slovenskej republiky,  tak uvedeným titulom (Starý  Chuj)  označil pred  zapnutým parlamentným mikrofónom vtedajšieho prezidenta Michala Kováča v pamätnom výroku "Ja idem privítať toho starého chuja...". Že bol mikrofón zapnutý, pravda nevedel, a teda z toho bol trapas na pohľadanie, kedže si túto pasáž jeho veselej rozpravy s kamarátmi z HZDS do svojich vysielaní prevzali všetky vtedy fungujúce médiá. Gašparovič síce napriek ušiam národa potom tvrdil, že povedal  "... starého uja...", ale ja sa predsa len spoľahnem na svoje uši. Pre mňa z toho vyplýva, že medzi slovenský miestny folklór už bude neodbytne patriť, že Gašparovič si sám vybral názov svojho úradu - Starý Chuj, a tak ja som ten posledný, čo by mu túto ním zavedenú zvyklosť kazil.

No ale poďme k veci, tradičnému novoročnému prejavu, tentoraz v podaní Starého Chuja. Vzhľadom na nudný televízny a rozhlasový silvestrovský program, ktorý ma nijako nedokázal odradiť od užitočnejšej práce, mi chýbalo trocha tej skutočnej silvestrovskej srandy, a tak som si Starého Chuja vypočul - naozaj som neoľutoval, pretože nesklamal. Štýl hlavne nikoho nenasrdiť, tak užitočný do budúcich prezidentských volieb, sa okrem snahy o pochválenie bývalej a súčasnej vlády radšej zriekol v podstate akejkoľvek politiky a v slávnostnom duchu sa pokúsil o také "havlovské" hlbšie zamyslenie sa nad hodnotami rodiny, štátu a civilizácie. Nejdem hodnotiť úroveň tohoto "zamyslenia", plného myšlienkových klišé a rodinnomagazínových žvástov. Pobavil som sa nad myšlienkovým pozadím celého prejavu.

Starý Chuj sa totiž cíti byť oteckom národa. V jeho marxisticko-leninskom ponímaní je rodina základnou bunkou štátu, teda aká je rodiny, taký je štát. A preto z pohľadu Starého Chuja - otecka je jeho povinnosťou upozorniť svoje nesvojprávne deti, teda nás, že máme obnoviť akési tradičné hodnoty rodiny, no a potom bude všetko dobré, pretože logicky bude aj dobrý ŠTÁT a ŠTÁT je predsa to najdôležitejšie v živote každého z nás, no nie? Starý marxisticko-leninský učiteľ síce spravil dobovú úlitbu bohom a na okraj spomenul, že "sme si zriadili štát, aby nám slúžil", ale v celom ostatnom prejave "oteckovský" prístup, kde štát sa stará o svoje ovečky buď dobre, alebo zle, ale stará sa VŽDY, tvoril základné posolstvo jeho prejavu.

Starý Chuj spolu s dvorným fickom a celou tou postkomunistickou socialistickou čvargou dodnes nepochopili, že táto koncepcia štátu, zrodená v absolutistických monarchiách, a ochotne preberaná a upevňovaná tzv. ľudovými a demokratickými vládami, ochotne, pretože to prináša osobný prospech a pocit moci alfa samca opice druhu Homo Sapiens, že táto koncepcia je principiálne neuskutočniteľná. Nikto nedokáže riadiť niečo tak zložité, ako je spoločenstvo ľudí, nikto okrem spoločnosti samej. Nedokážeme riadiť ani jednoduché stroje tak, aby sme ich bez neustálej rekonštrukcie nemuseli znova a znova prispôsobovať stále sa meniacim podmienkam prostredia. Spoločnosť, či sa to niekomu páči, alebo nie, sa riadi sama, plynule, prirodzene, pretože v nej neustále vznikajú nové čiastkové riešenia, ktoré medzi sebou stále súťažia o prežitie a prirodzený výber z nich uprednostní iba tie najoptimálnejšie riešenia. A potom aj tí najmúdrejší z najmúdrejších iba prekvapene pred tými riešeniami s otvorenými ústami. Nech robia, čo robia, napokon nedokážu vývoj spoločnosti predvídať, pretože veda nás učí, že nelineárne javy nie je možné principiálne predvídať a spoločenský vývoj je tak šialene nelineárny, že akékoľvek pokusy o plánovanie spoločnosti sú holým nezmyslom.

Preto je najlepší štát taký, ktorý čo najmenej zavadzia spoločnosti, taký, ktorý ju neriadi. Najlepší štát je iba jednou z mnohých organizácií v spoločnosti a čím menší vplyv na spoločnosť má, tým lepšie. Štát je samozrejme dnes nevyhnutnou organizáciou spoločnosti, už len preto, že svet je rozdelený na štáty. Niektoré funkcie spoločnosti nedokáže nijaká organizácia nahradiť lepšie, ako štát. Najdôležitejšou takouto funkciou je prijímanie pravidiel, ktorými sa spoločnosť chce riadiť, teda zákonov, a potom kontrola a vymáhanie týchto pravidiel. Štát by mal byť vlastne iba na to. Štát sa nemá starať o veci, o ktoré sa spoločnosť dokáže starať sama, najmä nie o životný štandard občanov, zdravie, vzdelanie, rodinu, a podobné veci, ktoré sú v moci každého občana štátu, alebo lepšie, každého člena spoločnosti. Štát rovnocenný s Rybárskym zväzom, neziskovou organizáciou, firmou, rovnocenný s každým svojím občanom je idálom najlepšie fungujúceho systému, aký si dokážeme vymyslieť. Nejdem to tu podrobnejšie rozoberať. Dokázali to predo mnou už mnohí a lepšie, je to poznanie vyplývajúce z vedných oborov ako kybernetika, teória nelineárnych systémov (teória chaosu), evolučná biológia, sociobiológia, evolučná psychológia, atď.

Preto sa niet čo čudovať, že z úst Starého Chuja, nevzdelaného právnika s právnickou a marxisticko-leninskou klapkou na očiach, môžu vzísť iba staré chujoviny, ktoré vyhovujú iba úzkej elite spoločnosti, tj elite, ktoá to bude donekonečna premieľať ako neviemaké múdrosti, pretože jej to prináša prospech a spoločnosť jej za tieto bezobsažné žvásty dáva časť svojich zdrojov, časť, ktorú by určite vedela využiť lepšie pre vlastný vývoj a nie pre blahobyt elity. Stále odovzdávame skoro polovicu svojho prospechu štátu, skoro 50 percent príjmu vo forme daní, a o zväčša na to, aby štát brzdil náš vývoj a prospech míňaním prostriedkov na neuskutočniteľné ciele.