Daimonion vonCave

V knihe 1984 G. Orwell nastolil víziu totalitmého sveta, kde jedinec je úplne podriadený štátu.  Štát zasahoval nielen do kolektívneho diania spoločnosti, ale doslova do každej oblasti súkromného života svojich občanov. Posun myslenia od individuálneho ku kolektívnemu viedol aj k posunu významu pojmov a slov a občania museli ovládať tzv. newspeak, teda jazyk prekrútených významov slov. Napríklad ministerstvo propagandy sa volalo ministerstvo pravdy a podobne.

Orwell pochopiteľne neobjavil nič nové, newspeak bol vždy a aj dnes sa napríklad pod demokraciou rozumie partokracia (vláda strán), pod ministerstvom obrany sa skrýva ministerstvo vojny ako sme ho poznali ešte v údajne prehnitom Rakúsko-Uhorsku atď. Pravda partokracia si vyžaduje tú mrzutú potrebu uchádzať sa z času na čas o hlasy ľudu, preto je potreba newspeaku možno oveľa väčšia v demokracii ako v monarchii.

Slovensko je v novom volebnom období zasypávané predsedom vlády R. Ficom jedným z takýchto pojmov - solidárny štát. Jednoduchý a jasný výklad pojmu solidárny štát je: štát, ktorý ulúpi peniaze tým, čo produkujú ekonomické hodnoty a dá ich tým, čo neprodukujú nič. Ak budete čítať, či počuť akékoľvek iné vysvetlenia a obkecávania pojmu solidárny štát, tak vedzte, že nech ho zdôvodňuje politik, či ideológ akokoľvek, podstata veci je v lúpeži, viď citovaný zákon 300/2006, najmä §188 odst.1. Štát vám ulúpi vaše ťažko zarobené peniaze, lúpež premenuje na daň metódou tvorby newspeaku, a použije na účely, ktoré uzná za vhodné. Na tento účel má zriadený donucovací aparát, ktorý si tiež platí z vašich peňazí.

V rámci newspeaku vám bude tvrdiť, že to robí na základe zmluvy s vami, občanmi, veď štát na to oprávňujete v každých voľbách. Že peniaze vám vracia v podobe služieb, ktoré ste si u štátu zaplatili v tých daniach. Nejdem tu rozoberať kvalitu služieb štátu, veď sami zvážte, či sa môžete napríklad spoľahnúť na políciu, či armádu, či veríte nestrannosti sudcov, alebo sa môžete spoľahnúť na kvalitu legislatívneho procesu parlamentu. Chcel by som tu poukázať na to, že štát si uzurpuje právo poskytovať nám služby, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme, ba práve naopak, tým že štát tieto služby vykonáva, poškodzuje nás všetkých. 

Na prvý pohľad by sa zdalo, že na Slovensku je široké spektrum politických strán, ktoré zvádzajú ťažké ideologické boje. Ale toto je v podstate iba newspeakové divadlo, hoci netvrdím, že jeho aktéri mu úprimne neveria. Či už je to ľavica, pravica, konzervatívci, národovci, alebo zelení - všetci sa líšia iba v tom, akú "službu" štátu preferujú pred ostatnými službami. Ak sa však pozrieme na to, v čom sa určite zhodnú, tak dostaneme štát, ktorý:

1. na základe spoločenského konsenzu stanovuje normy správania sa v spoločnosti a dokáže ich aj vynútiť, teda zákonodarná a represívna služba,
2. obráni územnú celistvosť, prípadne zabezpečí silou medzinárodné záujmy spoločnosti, teda služby armády,
3. zabezpečenie medzinárodných záujmov spoločnosti, teda diplomatická služba.

Tento štát nazvime otvorene a bez newspeakových zavádzaní minimálny štát. Ja osobne by som pridal ešte funkciu budovania a udržiavania kanálov hmotných a informačných tokov, teda ciest, elektrickej rozvodnej siete, plynovej rozvodnej siete, železníc, ale to je iba môj názor, nie je to nevyhnutné. Služby minimálneho štátu sa vyznačujú jednou spoločnou vlastnosťou, sú to služby, ktoré nie sú občania schopní zabezpečiť individuálne, bez straty širšieho kontextu, teda spoločnosti. Spoločnosť je širší kontext, ktorý ak má optimálny rozmer, umožňuje každému jedincovi viac možností pre realizáciu. Ak by sa každý správal podľa vlastných noriem, musel by sa neustále konfrontovať s inými individuálnymi normatívnymi schémami, čo by veľmi obmedzovalo, alebo aj znemožňovalo širšiu kooperáciu, a teda aj koncentráciu zdrojov. Zákony a ich vynucovanie vznikali vždy, keď sa objavila potreba koncentrácie ľudí na nejakom území. S tým úzko súvisí aj druhá a tretia funkcia minimálneho štátu.  Vždy, keď sa začnú tlupy sapientov organizovať do väčších celkov, zhodnú sa na týchto troch funkciách.

Každá funkcia štátu, ktorú sú schopní jej občania zabezpečiť si sami, je funkciou, ktorú štát zabezpečí horšie ako spoločnosť.

• Štát sa nemá starať o vydávanie peňazí, pretože dôsledkom toho je neustála produkcia inflácie - znehodnocovania peňazí (viď Friedrich von Hayek Súkromné peniaze).
• Štát sa nemá starať o hospodársky rast, pretože nie je schopný plánovať vývoj potrieb a možností spoločnosti. Dôsledkom zasahovania štátu do trhu je udržiavanie tzv. veľkých hospodárskych cyklov (rast, stagnácia, úpadok), ako opäť dokázal von Hayek .
• Štát vôbec nemá mať nijaké hospodárske vlastníctvo, ani to Ficove obľúbené rodinné striebro, či zlato. Každé vlastníctvo štátu vedie k tomu, že pomocou zákonov sa udržuje výhodné postavenie štátneho vlastnícva pred súkromným, čo vždy vedia k celkovému zvýšeniu cien na trhu a ku korupcii.
• Štát nemá fungovať ako poisťovňa, či už zdravotná, dôchodková, poľnohospodárska, sociálna - skrátka nijaká. Štát nedokáže zhodnotiť individuálne možnosti niesť riziká podnikania, či životného štýlu, preto každá forma poisťovania štátom zvyšuje v niekedy až absurdnej miere celkové náklady spoločnosti na poistenie.
• Štát nemá robiť v nijakej miere sociálnu politiku,pretože v podaní štátu je táto drahá, neadresná a vždy vedie k organizovaniu príživníctva v spoločnosti.
• Štát sa nemá starať o vzdelanie obyvateľstva, pretože všade tam, kde to robí, je vzdelanie menej kvalitné a vzdelávacie inštitúcie mení na úschovne pre deti.
• Štát sa nemá starať o kultúru, pretože ako som to ukázal v článku Mystifikácia kultúrnymi elitami, uprednostňuje tým iba niektoré druhy kultúry pred inými.
• ... atď.

Možno budú čitatelia pochybovať. Ale je to o zmene myslenia. Napríklad mewspeaková solidarita v praxi značí iba to, že štát vypláca ľuďom, ktorí z rôznych príčin nezarábajú, určitý príjem. Lenže štát nedokáže posúdiť mieru individuálneho darebáctva, či usilovnosti. Čím viac by to chcel robiť, tým viac ľudí na to potrebuje, a tým viac rastie pomer nákladov voči vyplácaným dávkam. Zmena myslenia môže byť napríklad v tom, že produkčne činní občania si musia zaplatiť sociálny zmier (tovar ako každý iný), a ten si musia zabezpečiť vo svojom prirodzenom okolí nákupom. Je na nich, ako si ho zabezpečia, či prostredníctvom nejakých organizácií, ktoré ich silou obránia pred násilím spodiny, alebo prostredníctvom charity, ktorá môže byť ľahšie kontrolovateľná sponzorujúcimi občanmi, ako je možné kontrolovať štát. A ak tie organizácie nekontroluje - sám si je na vine, že jeho sociálny zmier je drahší, ako sociálny zmier občana, ktorý sa stará o svoje vynaložené prostriedky. Riešení by sa iste našlo mnoho a určite lepších ako štát. Napokon, pokiaľ štáty nenadobudli obludnú veľkosť, spoločnosť sa vždy samoorganizáciou o sociálny zmier postarala.

Štát je vždy o moci. Ľudia, ktorí organizujú štát majú popri dobrom plate hlavne pocit, že môžu riadiť, že môžu vykonať niečo dobré, či užitočné pre obrovské množstvo ľudí. Majú k tomu moc. Lenže to je iba ilúzia. Každá spoločnosť je veľmi zložitý systém, ale ani zďaleka nie taký zložitý, ako je organizmus každého jej člena. A čuduj sa svete - organizmus nikto neriadi. Každá bunka v ňom sa stará iba sama o seba a ani netuší, že je súčasťou nejakého organizmu. Má v sebe program, ktorý jej umožňuje žiť v prostredí toho organizmu. Reaguje na látky, koré sa z toho prostredia do nej dostávajú produkciou iných látok. To je všetko. Nikde nie je nejaký múdry štát, ktorý by vedel, čo je v danej chvíli najlepšie, a už vôbec nie, čo bude najlepšie v budúcnosti.. Všade sú iba miliardy buniek, ktoré sa starajú len a len o seba. Organizmus je vlastne v každej chvíli iba výslednicou individuálnych programov buniek. Tieto programy nastavil triliónmi pokusov a omylov prirodzený výber. Nikto nepoprie, že organizmy fungujú neuveriteľne dokonale, vzhľadom na ich nesmiernu zložitosť. Prečo si potom myslíme, že dokážeme riadiť spoločnosť lepšie, ako ona sama? Spoločnosť je spoločenstvo jedincov, ktorí sa tiež každý stará sám o seba vďaka programu, ktorý doň "nainštaloval" prirodzený výber (viď napríklad môj článok Osudovosť). A celkovo sa spoločnosť vždy optimálne usporiada tou istou metódou pokusov a omylov, ako sa usporiadali organizmy. Fráza trh všetko vyrieši je pravdivá preto, že práve vo funkčnosti spoločenskej deľby práce je trh tým prirodzeným výberom, ktorý vyrieši najoptimálnejšie danú situáciu. Tí čo túto frázu kritizujú (pravda pán Fico) iba tvrdia, že trh nevyrieši veci tak, ako si oni myslia, že by bolo najoptimálnejšie. V tom prípade ovšem by museli dokázať, že práve ich riešenie je to najoptimálnejšie, a to nikdy nedokážu, pretože najoptimálnejšie riešenie sa dá zistiť iba reálnym zosúladením všetkých individuálnych riešení.- trhom.

O tom, ako optimálne fungujú štátne riešenia postavené na ilúzii rozumnosti riešení by sa dali hovoriť ságy. Za všetky príklady by som vám rád odporučil výbornú stránku Cena štátu, ktorá sa zaoberá práve tým, ako optimálne vynakladá štát prostriedky od nás ulúpené na služby, ktoré nepotrebujeme, pretože by sme si ich vedeli zväčša zabezpečiť aj sami a lepšie.

Nenásytnosť štátu ospravedlňovaná newspeakom, ako napríklad sociálna solidarita, potravinová, či energetická sebestačnosť, starostlivosť o rodinu, dostupnosť zdravotníctva, či vzdelania, plánovanie hospodárskeho rastu, hospodárske priority štátu, ochrana životného prostredia, program informatizácie spoločnosti, ..., atď,  nie je ničím iným, ako dobre maskovanou snahou o získanie čo najväčšej moci od občanov. Ak presvedčím občanov, že musím za nich niečo riešiť, tak pochopiteľne sa stávam tým pánom dôležitým, pánom nevyhnutným, ktorého treba zaplatiť. A lúpež (pardón - dane) rastie a rastie. Druhá Dzurindova vláda sa chválila znížením daní, ale keď sa pozrieme na stránku Cena štátu, vidíme, že v celkovom objeme odvedených daní ide o permenentný nárast.  O stredoveku radi hovoríme, že bol temný, krutý, utláčateľský. V tom najtemnejšom období stredoveku každý poddaný odvádzal svojmu feudálovi desiatok, teda 10% svojej produkcie, alebo pracovných dní, za čo mu feudál poskytoval ochranu - teda minimálny štát. Keď sa stredovek rozvinul, tak si svoje vzala aj cirkev a žiadala siedmu časť. čo je asi 14%. V najhoršom období stredoveku teda poddaný odvádzal asi 24% svojich zdrojov. Pritom cirkev poskytovala svojim poddaným oveľa viac skutočne potrebných služieb (ľudia boli hlboko veriaci), ako napríklad ministerstvo kultúry svojim občanom dnes. Zaplatili sme viac ako 4 miliardy korún za údajne národné divadlo, teda za inštitúciu, do ktorej bude chodiť rakúska a slovenská elita. Dnes vo väčšine rozvinutých štátov občan odvedie okolo 50% svojho príjmu štátu ako každý rok ukazujú liberálne inštitúty pomocou tzv. Dňa daňovej slobody, napríklad za rok 2006 pre Slovenskú republiku. A to stále nestačí. Preto sa všetky štáty neustále zadlžujú, teda dnešné príjmy nechávajú platiť budúcim občanom (opäť viď Cena štátu).

Ak tieto veci rozprávam ľuďom, tak iba ľahostajne pokrčia plecami vraj: s tým nič nenarobíme. Iste, štát nikto o moc len tak nepripraví. Aj liberalni politici, keď nastúpia k moci, urobia iba veľmi málo preto, aby si ju dobrovolne obmedzili. Aj oni rýchlo nájdu vhodné slovíčka, nejaký ďalší newspeak, aby ospravedlnili svoj pocit nenahraditeľnosti. Som natolľko evolucionista, aby som vedel, že takáto forma usporiadania vzťahu štátu a spoločnosti je tá najoptimálnejšia, inak by nebola v konkurencii s inými tak úspešná. Aj tu platí prirodzený výber. Na druhej strane viem, že vývoj v spoločnosti postupne speje k obmedzovaniu funkcií štátu, ako to vynikajúco zdvôvodnil Alvin Tofler vo svojej knihe Tretia vlna. Považujem za správne neustále odhaľovať pozadia newspeaku politikov celého spektra, považujem za spráivne neustále vysvetľovať ľuďom, že štát nie je dobrom spoločnosti, ale jeho nutným zlom, ktorého rozmer treba vždy minimalizovať tak, ako sa len dá.